Počúvala, aké robí chyby… ako má uvidieť… ako má kráčať iným smerom. Počúvala o tom, ako nevidí, necíti správne, nevníma realitu.
Ona však videla… vnímala. Srdcom.
V hĺbkach, o ktorých tí druhí zatiaľ nemali poňatia.
A akokoľvek sa to zdalo byť absurdné, nebolo inej cesty. Lebo duša vníma čosi iné, než správanie ľudí. Srdce cíti čosi iné, než klebety a mienku v okolí.
A akokoľvek ju od toho odhovárali, akokoľvek sa ju snažili presvedčiť, že sa mýli a nevidí – videla. Možno nie to, čo väčšina, no videla. A viac než to… Cítila. A to stačilo, aby stála tam, kde bola. Aby jednoducho bola – sebou. Lebo inej možnosti už niet.
Bez vysvetlení, bez ospravedlnení, bez viny. Celý svet sa ju mohol snažiť zmeniť – no už to nešlo. Vedela. Vnímala.
Vnímala aj tie presvedčenia druhých, ich hry, vzorce a snahy stiahnuť ju späť do kukly – a milovala ich rovnako – no tie farebné krídla… a rozhľad. Už to nešlo.
Aj keď si bola vedomá tých strát, smútku z rozlúčení a neistoty, čo ďalej, inak sa nedalo. Len byť sebou. Byť tým, kým hlboko vo vnútri je – a vždy bola.
A tak tam stála. Sama. No verná svojmu srdcu. Vzpriamená… vzdávajúc sa životu, no nie svojej sily. So všetkou láskou, ktorá v nej bola. Kým sa niekto znovu nepridá…
Užite si týždeň ♥
Katka
Cesta Lásky 