Dosiahnutie osobne vnímaného bodu zlomu z pohľadu transformácie – bod nula

Bod zlomu je preniknutie cez neviditeľnú stenu akýchkoľvek pochybností o sebe. Čo znamená, že si veríme v plnej miere a energie, ktoré vyžarujeme, sa stávajú “neprestreľnou” stenou pre frekvencie vysielané inými ľuďmi /názory, presvedčenia, myšlienky, emócie…/.

Máme telo z mäsa a kostí i telo svetla, ktoré úzko súvisí so zmenou /okrem toho máme i ďalšie vrstvy tela…/. Tieto telá sú naši sprievodcovia. Po frekvenčnú hranicu piatej dimenzie nám “slúži” telo fyzické a vyššie ho vystrieda v zmysle znovunadobúdanej dôležitosti duchovného aspektu – telo svetelné, na ktoré si budeme zvykať /regenerácia, liečenie…/.

Fyzický aspekt života netreba vysvetľovať. Každý z nás vo fyzicky /zmyslove/ vnímanej realite žije, každý vie, čo jeho život obnáša. Nesieme si od narodenia so sebou pomyselný košík, do ktorého postupne pridávame skúsenosti školy života /zážitky na vlastnej koži/. A to je učenie na ktoré žiadny školský systém nemá. Aké máme na vysvedčení známky je nepodstatné, pretože v škole života neexistuje známkovanie :) . Je to dospievanie bez spoločenských šablón, kritérií, hodnotenia.
Je nepodstatné, v akej oblasti pracujeme, akému tvoreniu sa venujeme, na akej priečke spoločensky uznávaného rebríčka sa nachádzame. Dôležité pre nás je, nakoľko nás práca baví, vnútorne napĺňa. Že nie je šálkou kávy druhého človeka /ľudí/ nás vonkoncom nemusí zaujímať. Je to ich mienka, názor, presvedčenie. Sú to ich myšlienkové vzorce a im zodpovedajúce emócie.

Zmeny, ktorými prechádzame spoločne so Zemou, ktorá je rovnako ako človek bytosťou hmotnou i svetelnou, súvisia so znovu uvedomovaním si, aký dôležitý je pre človeka duchovný aspekt, čo je – všetko nami cítené /preciťované/. Čiže emócie – neviditeľné fluidum, ktoré sa viditeľným stáva keď je nami prejavené.

Stupnica emočného prejavu je ako teplomer, ktorého ortuť stúpa, alebo klesá. U niekoho rýchlo – u niekoho pomalšie. A – u niekoho sa zastabilizováva /zastabilizovala/ na nule. Čo je rovnováha, neutrálne pole. Čiže človek sa stáva neutrálnym voči okoliu a jeho teplotám nad, alebo pod nulou. Čo to v reáli znamená vyjadruje veta – ….”Je mi to jedno.” Pochopiteľne sa nejedná o absolútny nezáujem o život, o dianie, ale už sa na všetko pozeráme iným spôsobom. Sme odosobnení od myšlienok, emócií druhých ľudí. Je to základný pilier nového myslenia. Dom /útulný domov, v ktorom sa dobre cítime/ a do ktorého sa vraciame zmenou prístupu k sebe, k životu. Tento náš dom je priesvitný, je ako zo skla. Neoddeľuje nás od okolia. Nie je odcestovaním na opustený ostrov, alebo ďaľeko do hôr. Preč od zla, od ľudí, ktorým nerozumieme. Je nami pozbieranými skúsenosťami školy života. Za jeho priesvitnými múrmi sú iné reality ľudí. S ich myšlienkami, emóciami, ktoré nás už v našom dome neovplyvňujú.

Každý z nás prechádza osobnou transformáciou. Z tmy /zabudnutie/, ktorá je živnou pôdou temna – do rôzne hustých svetelných sfér. Smerujúc ku Zdroju. Ako keď je ponuré, smutné počasie….ťažké, tmavé mraky, znížená viditeľnosť a tomu zodpovedajúca nálada pod psa :) . Postupne sa počasie zlepšuje, rozvidnieva sa a svetlom zahusťuje vzduch.

fewa

Dom, ktorí majú už niektorí ľudia “postavený”, sú otvorené dvierka srdca – láske. Je v podstate znovu nadviazaným kontaktom so Zdrojom. Keď si opäť zvykáme na túto spoluprácu :) – na bývanie vo svojom dome, kde je prirodzený rebríček hodnôt, kde nie je nič umelé, kde nás nikto neovplyvňuje – môžeme mať na začiatku pocit oddelenosti od ľudí, ktorí zatiaľ vo svojom dome nebývajú. Sú stále v tom starom dome, s ktorým súvisia rôzne mentálne programy.

Keď sa človek narodí, prichádza čistý ako kryštál. Ledva sa nadýchne, už sa do jeho hlavy sypú zo všetkých strán tieto programy. Určujú spôsob, akým bude žiť, aké hodnoty bude uznávať, čo je správne a čo nie je, čo musí – nesmie. Tým sa naprogramováva myšlienkami druhých ľudí. Jeho duša, ktorá prišla ako slobodná, nikým a ničím nemanipulovaná sa dostáva do väzenia, ktorého mreže sú čoraz viac hrubšie. Je to nesloboda a pocit smútku, ktorý sme si neustále na Zemi niesli so sebou.

Kde to predovšetkým viazne /negatívne emócie/, to znamená primárna príčina problémov /blokov, negatívnych emócií/ je prenatálne štádium a detstvo. Je to naše vnútorné dieťa. Keď si uvedomíme, že tu vznikajú problémy akéhokoľvek druhu /duševné, zdravotné, vzťahové…/ – nebudeme riešiť vzťah, ale seba a svoje detstvo /vnútorné dieťa/. Nebudeme riešiť problémy s okolím, ale seba…. detstvo /vnútorné dieťa/. Nebudeme hľadať odpovede vo svojom okolí, ale v sebe. Tieto prenatálne a detské záležitosti sú v podstate záležitosti negatívnych emócií predovšetkým našich rodičov, prarodičov…. Vytvára sa tým model, podľa ktorého žijeme a na tento model sa postupne nabaľuje negativita druhých. Vznikajú rôzne hrubé vrstvy /akoby plášť….clona/ okolo duše, ktorou je obalená prvotná emócia. Emócia, ktorá je všadeprúdiacou energiou lásky. Postupne sa vytvárajúce vrstvy človekom prejavenú lásku blokujú. Sú to i múry medzi nevedomím a vedomím /vedomým tvorením/. Tieto múry predstavujú nízke myšlienkové vibrácie, ktoré nám neumožňujú tvoriť novú realitu, ktorá predstavuje už pozitívny pohľad na svet, hlboké preciťovanie, schopnosť vcítiť sa, schopnosť srdcom vidieť. Čiže sú to tmavé závoje duše /negatívne emócie/. Preto je tak dôležité bezpodmienečne milovať seba a všetko živé /napríklad ako matka miluje svoje dieťa/. Sme Jednota a podstatou Jednoty je láska. Oddeľovaním sa od negativity sa oslobodzujeme a stávame sa súčasťou prítomného bytia. To znamená sme v stave SOM….

Ilona – Féwa (11. 1. 2016)

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s